USA: Ako sme hľadali stratené mesto II.

, , No Comments

Hurá, pokračovanie príbehu o dvojdňovom letnom roadtripe po Wyomingu je tu! Určite si mnohí z vás po prečítaní prvej časti kládli  otázku, čo sa teda stalo po zotmení. Stratili sme sa? Došiel nám benzín? Dopichali nás komáre? Napadli nás bizóny? 

Keď slnko zapadlo za horizont, nasadli sme do auta a vrátili sme sa po tme (jediným zdrojom svetla boli reflektory nášho auta) do civilizácie, do mesta Lander. Išli sme síce naspäť, čo sa týka smeru nášho roadtripu, ale Lander bolo najbližšie mesto v celej tejto prérii. Hodinky ukazovali 9:37 PM keď sme sa dostali na prvú križovatku v meste. V žalúdkoch nám už dosť škvŕkalo a potrebovali sme zo seba zmyť pot a prach zo South Pass City. Rozhodli sme sa ako prvé sa ubytovať a potom nájsť nejakú reštauráciu (s naším rozpočtom by bolo asi lepšie povedať fastfood). 

Úloha znela jasne, v pondelok večer nájsť cenovo prístupné ubytovanie v moteli. Bez švábov, inej hávede či psychopatov v sprche (áno, motely v Amerike vyzerajú presne tak, ako sú vykreslené v horore Psycho). Mario mal internet v mobile, tak sa nám podarilo nájsť pár motelov, no bezvýsledne, na každom z nich svietila červená neonka "no vacancy". Doplatili sme na to, že sme sa rozhodli pre spontánny výlet bez akéhokoľvek plánovania.

Čakanie na recepčnú by sa pokojne mohlo stať pokračovaním Čakania na Godota

Írečitá americká výzdoba

Nakoniec sa nám podarilo nájsť jeden motel, no museli sme čakať asi pol hodinu na recepcii, aby nás prišiel vôbec niekto obslúžiť. Nenechali sme sa odradiť čakaním, veď aj tak sme nemali kam ísť :D Nakoniec sa nám podarilo získať kľúčik od poslednej voľnej izby veľkosti "family". Skákala som ako blcha od radosti, lebo pri našom počte (4 ks) hrozilo, že budem zdieľať manželskú posteľ s Mariom :D Fajčiarska izba family (neviem, kto fajčí pri deťoch, ale tá izba smrdela ako popolník) obsahovala našťastie 3 veľké postele. Takže žiadne pletky s Mexičanom sa nekonali, Litovčania spali pekne spolu a my dvaja oddelene.

 Po výdatnej sprche sme sa rozhodli, že sa pôjdeme niekam najesť, keďže si nikto z posádky nezabalil žiadne jedlo okrem MŇA. Pretože môj pud sebazáchovy je nadmieru vyvinutý, tak som si zbalila na ráno zeleninový šalát a konzervu tuniaka. Zeleninový šalát bol po celom dni už nekonzumovateľný, tak nám zostala 1 tuniaková konzerva pre 4 osoby. Bohužiaľ ani jeden z nás počas cesty nenabudol zázračné schopnosti aby mohol vykonať zázrak delenia chleba a rýb, tak sme sa išli na recepciu spýtať na adresu najbližšieho McDonnaldu. 

Pol hodina čakania nám priniesla odpoveď: McDonnald je otvorený do 10:00 PM rovnako ako ostatné fastfoody a reštaurácie v oblasti. (Prečo som si naivne myslela, že v Amerike sú fastfoody otvorené 24/7 aby nasýtili populáciu trpiacu náhlym záchvatovým prejedaním?) Že vraj máme skúsiť donáškovú službu od Domino pizza, ktorá mimo iného kraľuje pomyslenému rebríčku "the worst chain restaurants in America". Takže ešte raz, SPONTÁNNY VÝLET NIE JE ZÁBAVA, aspoň nie po zotmení a vo Wyomingu. 

Takže toto bola odpoveď na to, čo nás čakalo po zotmení a teraz prejdem na tú príjemnejšiu časť, ako bolo po východe slnka! 

Ranný pohľad z motelovej izby. No dobre klamala som, nevyzeral ako zo Psycho.

Lander bol prázdny aj poča dňa, nielen v noci.

Jediné bizóny a tí-pí k zhliadnutiu boli bohužiaľ len kovové napodobeniny

V prvom rade sme opustili túto dieru na mape Wyomingu a pobrali sme sa ďalej. Naším cieľom bol priesmyk Sinks Canyon a priľahlý národný park. Ako si toto miesto googlim, aby som vám o ňom povedala viac, zistila som, že sme videli len zlomok tej krásy čo Sinks Canyon State Park ponúka. Takže google hovorí, že ide o výnimočnú geologickú formáciu a.k.a nejaký typ jaskyne, ktorá je pomenovaná (sink - potopiť sa, ponoriť sa) podľa rieky, ktorá tadeto preteká a vteká do štrbín a prasklín jaskyne až sa následne objaví niekde dolu pod kaňonom v prírodnej nádrži zvanej "Rise" (vzostup, objavenie sa). Rieku som videla ale jaskyňu a nádrž nie, ale mala som nutkanie vás informovať o tejto skutočnosti. 



samotný priesmyk v celej jeho kráse s výhľadom na dolinu, kde leží Lander 

Rieku sme dokonca prekračovali po visutom moste, ktorý sa hýbal s každým jedným krokom. Cez osikový lesík sme sa dostali na lúku vo výške 2072 m.n.m, odkiaľ sme mali otvorený výhľad na dolinu, kde sa rozprestieral Lander. Priesmyk vytváral prirodzený koridor pre migráciu zvierat, ktoré nasledovali indiáni a následne sa o jeho existencii dozvedeli aj prví prisťahovalci z Európy. Osadníci kočovali cez priesmyk smerom na západ v období medzi 1840- 1890 a tým prispeli k vytvoreniu tzv. Oregon Trail, 3500km dlhej historickej migračnej trasy, ktorá viedla z Missouri do Oregonu a viedla cez 6 štátov (na základe toho potom viedla železnica a dnes diaľnice).




Aspen Grove - Osikový háj

Aby sme sa stihli vrátiť včas do Alpine, nemali sme veľa času na preskúmavanie tejto oblasti. Po ceste sme sa zastavili ešte na dvoch miestach, z toho obe boli nejaké jazerá/plesá. Cítila som sa ako na Slovensku v Tatrách, americká krajina ma prekvapila a po prvýkrát pôsobila veľmi "Európsky"  :) 

 

 
pozdrav zo "Štrbského plesa" :D


Z hôr sme po nejakom čase opäť zostúpili na nížinu, kedy sa mi konečne podarilo získať moc nad vyberaním hudby, ktorá nám mala spríjemňovaťcestu, takže sbohom dubstep/reggaeton/dance music. Veľa toho k videniu nebolo, až na občasné zvláštnosti ako miestnu "architektúru" alebo antilopy. Tak ako u nás možno vidieť po ceste srnky pásť sa na poli, vo Wyomingu majú antilopy. Oproti tým africkým sú väčšie, podsaditejšie a tučnejšie, ostatne ako všetko v Amerike :D 

Po nekonečnej rovine nasledoval horský priesmyk a ešte pol hodina cesty do Alpine, kde sme si končene mohli vydýchnuť povedať, že sme to dali! 



skapal pes, teda tu skôr asi vačica

 
Posledné míle a sme "doma".

Bonus, pre tých, ktorí sa dočítali až sem:

0 komentárov:

Post a Comment