bratislavská MHD

, , 1 comment
Tento príspevok chcem v prvom rade venovať jednej mojej nemenovanej kamarátke, ktorá počas prestávok medzi písaním bakalárky nemá čo robiť (takže teraz už viem, od koho je tých 5 návštev denne čo mi pravidelne zobrazuje počítadlo. Zdravím ťa, Zajdi!). Keď už píšem o čitateľoch tohto blogu, tento príspevok venujem aj tým, ktorí sem prišli hľadať vopcháčik. No vážne, práve vopcháčik je slovo, kvôli ktorému ľudia prichádzaju na môj blog cez google.

Motív mestskej hromadnej dopravy na blogoch sa pomaly stáva asi takým klišé ako opisy ženskej krásy v renesančných sonetoch. Napriek tomu som sa rozhodla aj ja jedným prispieť! Po udalosti z tohto týždna (zážitok č. 4) som zistila, že mám dostatok zážitkov z tohto prostredia na to, aby som vytvorila dlhosiahly a hodnotný článok, pretože tie na mojom blogu chýbaju (a aby Zajdi mala čo čítať). Nebude to o omylom (alebo úmyselne?) vypočutých autobusových rozhovoroch, nebude to ani o spotených telách v letnej poobedňajšej zápche, ani o revízoroch či bezdomovcoch.




1. Úplne prvý zážitok
Ak nerátame traumu z toho, že som sa ako malá bála sama chodiť trolejbusom čo i len jednu zastávku, lebo by som mohla „náhodou“ zaspať a odviesť sa na konečnú (čo je v podstate zastávka hneď po tej mojej), môj prvý MHD zážitok sa spája so zabudnutou hračkou a mojou sestrou. Myslím, že sa snáď každému podarilo niečo zabudnúť či stratiť v autobuse. Ja som zabudla mončičáka v trolejbuse. Bol dúhový a nebol môj. Bol požičaný zo škôlky. Jeho strata nemrzela ani tak mňa, ako moju sestru. Totižto mončičák mal na sebe žlté pletené nohavice, ktoré patrili barbíne mojej setry (zvláštne, že mončičáci a barbíny majú rovnakú veľkosť nohavíc). Našťastie mi bolo odpustené, ale mončičák a nohavice sa nikdy nenašli. Minulý rok cez zimu som si opäť čosi zabudla v trolejbuse. Bola to čierna pletená čiapka, ktorá zhodou náhod patrila mojej sestre.

2. Najtrápnejší zážitok
Toto sa stalo asi pred dvoma rokmi. Odvtedy som už poučená a keď vonku sneží, nedávam si riasenku. Bol krásny zasnežený decembrový deň a ja som sa vracala domov z jedného stretnutia, môžeme to nazvať aj rande. Keď som prišla domov a pozrela som sa na seba, zistila som, že pod očami mám kruhy sťa pandie oči! Takto som išla v trolejbuse celú cestu! Takto som vyzerala pred tým chlapcom! Ako dobre, že vtedy bolo v móde emo.


 3. Nielen môj zážitok
Bolo 31. december 2011, čo znamená koniec roka, čo znamená Silvester a ja, opäť v trolejbuse, som išla domov už neviem odkiaľ. Zrazu som zbadala Bianku. Stála v kruhovej časti a mala veľa batožiny – išla prespať na Silestrovskú oslavu. Nebola by som to ja, keby som sa ju nepokusila vystrašiť (moja obľúbená činnosť hneď po fotografovaní). Kým ona sústredene lovila niečo v taške, nenápadne som sa k nej priblížila a vybafla som na ňu. Ona sa samozrejme zľakla. Podľa mňa sa zľakol celý autobus, že som nejaká úchylačka alebo  narušená osoba a straším ľudí. Keď sa spamätala z toho šoku a odpustila mi za takéto zvítanie, zistila, že jej chýba jedna taška. Konkrétne taška s kalendárom, ktorý mal byť vianočný darček pre ďalšiu z našich kamarátok. Bolo to zvláštne, nemohla predsa zmiznúť a nemohol ju ani nikto ukradnúť, lebo pri nás nikto nestál. Nakoniec sme ju našli. Zapadla do neprístupnej časti – za mantinely v otáčavej časti trolejbusu. Bia tam načahovala svoje dlhé ruky ale nedotiahla. Joder! Začala som sa cítiť perevinilo. Bia to chcela vzdať, ale ja som jej povedala, že nie! Že ja ten kalendár odtiaľ dostanem von! Pôjdeme až na konečnú a poprosím šoféra o pomoc. Neviem či to bolo tou povianočnou náladou, alebo tým, že sme mladé a pekné, ale pán šofér bol normálne ochotný nám pomôcť a kalendár sme vytiahli. Poučenie z tohto príbehu? Nikdy nestrašte nikoho v trolejbuse!

4. Najdesivejší zážitok
Bol pekný slnečný deň, máj lásky čas. Ja ako obvykle, nestíham do školy, na Nivách prestupujem z trolejbusu na 50-tku a stojíme, lebo je červená. Snažím sa zhlboka dýchať, pretože za päť minút mi začína hispanoamerická literatúra a dnes píšeme písomku, keď tu zrazu sa ku mne otočí spolucestujúci a niečo sa ma spýta. Hovoril potichu, navyše ma vytrhol z mojich úzkostných myšlienok, a preto som ho požiadala, aby to zopakoval ešte raz. Nemohla som uveriť svojim ušiam: „Nie ste náhodou Lucia?“ Pousmiala som sa a musela som ho sklamať: „Nie, nie som.“ Moja odpoveď mu stačila, obrátil sa naspäť a už sa na mňa nepozrel. Zvyšok cesty som musela nad ním rozmýšľať. Oslovil ma preto, že som mu pripomínala nejakú Luciu, alebo preto, že ma chcel zbaliť takým lacným trikom? Nebol ani v mojom veku, tipovala by som, že mal 25- 30 rokov ak nie viac. V škole som musela túto príhodu porozprávať spolužiačke (písomku som stihla, nadoraz). To, čo mi na to povedala ona mi vyrazilo dych. Že vraj aj jej sa to už nejaký chlapík pýtal. Tiež v 50-tke. Počula, že chodí takto po Petržalke a pýta sa žien, či sa náhodou niektorá nevolá Lucia. Pomysleli sme si, že je to zvláštne...
Že nejde o žiadnu legendu mi potrvdil tento článok, ktorý som našla v ten večer. Bol chlapík z 50-tky úchylák, ktorý prenasledoval ženu v článku z roku 2008?! 
Lucie (a Zajdi!) rozmyslite si ako odpoviete ak ho stretnete. 


photo: thanks to Denis

1 comment:

  1. https://scontent.fbts6-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/62548054_10219029004144724_2658127995042004992_n.jpg?_nc_cat=103&_nc_ht=scontent.fbts6-1.fna&oh=63445044b4a636c244ebbce060b4a703&oe=5D7D03E9

    ReplyDelete