Žiť slobodne

, , 2 comments

Čas môjho odchodu do USA (áno zasa) sa blíži. Včera som sa pozrela na google maps, kam to vlastne idem. Ak sa mám priznať, keď som išla minulý rok do Duranga, nič som si o tomto mieste nezisťovala, chcela som sa nechať prekvapiť. A viete čo? Tentokrát idem na totálne lazy, do rekreačnej osady s cca 1000 obyvateľmi (podľa wikipedie 818, od júna do septrembra prirátajte aj mňa a ďalších účastníkov programu) kde je nič. Ani stromy, proste prérijné údolie s letiskom, chatkami a veľkou vodnou nádržou. Ľutujem, že som nešla do Jacksonu (mestečko s 10000 obyvateľmi a nejakou tou infraštruktúrou 45 minút od Alpine), kde má môj zamestnávateľ druhý hotel. Ňah, nevadí. Snažím sa to brať pozitívne. Vždy som chcela vyskúšať žiť v prírode. Bez Walmartu, Starbucks a McDonalds. Možno, že toto je moja príležitosť ako si usporiadať priority a zbaviť sa určitých zlozvykov, ktorých sa nemôžem zbaviť, pretože jeden z tých zlozvykov je aj slabá vôľa a nulové sebazaprenie (v čomkoľvek, nielen v míňaní peňazí). Takto, keď nebudem mať okolo seba žiadne lákadlá, naučím sa vystačiť aj s málom a tým posilním tým moju vnútornú silu. Alebo budem robiť každý týždeň objednávku z Amazonu, uvidíme :D 


Keď už som načala tému života v zahraničí, dnes som natrafila na jeden zaujímavý blog Slováka Lukáša Čecha (to prvé je národnosť a to druhé priezvisko :D), ktorý žije nomádskym životom. Cestuje po svete a pri tom nepotrebuje mať na konte milióny. Skoncoval so stereotypným životom niekde v kancelárií a za svoj domov považuje celý svet. Fascinuje ma čítať príbehy takýchto dobrodruhov. A dokonca radí ako žiť taký život. Závidím mu, v dobrom. Závidím všetkým, ktorí majú až tak silne vyvinutého cestovateľského ducha, že nepotrebujú mať pocit zázemia tak ako ja.

Raz som sa ocitla na nočnej túre spojená kovovou reťazou k ďalším štyrom ľuďom (vážne! :D) Nemali sme baterky, nemali sme čelovky, ale mohli sme sa z reťaze odpútať, ak sme chceli. Išli sme poslepiačky v zástupe až kým sme nevyšli na najvyšší vrch niekde na Česko Poľských hraniciach. Bola som strašne spotená, boleli ma nohy a na vrcholci fúkalo. Myslela som že na druhý deň dostanem zápal pľúc. Nemala som čas fňukať, dostali sme úlohu. Mali sme sa zamyslieť nad tým, čo pre nás znamená sloboda. Bolo to pred dvoma rokmi, takže si už nepamätám, na čo som prišla (myšlienky o zápale pľúc majú v mojej pamäti prevahu). Dnes by som odpovedala že nomádsky život, aký vedie napríklad tento Lukáš, pre mňa znamená slobodu. 




 
za fotky ďakujem Gabike <3

2 comments:

  1. Já ti to USA tak závidím.. i když uprostřed ničeho, tak to pořád bude Amerika, pro mě sen! A na ten cestovatelský blog určitě mrknu, děkuju za tip.

    ReplyDelete