USA: Ako som skoro umrela... krásou

, , 7 comments
Čo viete o Utahu? Ak nič, tak vám poviem, že o Utahu sa hovorí, že je to najbezpečnejší štát v Amerike. Väčšina obyvateľstva je mormonského vyznania a mormóni nemôžu fajčiť, drogovať, piť alkohol, kávu ani čaj. Zrejme preto bolo (je?) medzi mormónmi mnohoženstvo, keďže im zo všetkých životných pôžitkov zostal len sex.


(veľa textu, veľa fotiek)


Prechod cez hranicu Colorado- Utah som prespala. Zobudila som sa na hlasné sŕkanie ryžovej vody (prečo niekto v aute sŕkal ryžovú vodu sa dočítate v prvom dieli roadtripu tu). Zrazu sme sa ocitli uprostred  červenej krajiny. Presne ako Britney Spears v Crossroads. Lenže my sme nedošli na žiadnu križovatku, šli sme stále rovno. V aute bola uvoľnená atmosféra, konečne som sa zmierila s tým, že sa musím deliť o obmedzený životný priestor s ďalšími dvoma osobami na zadnom sedadle (ako sorry, ale ja som taká vysoká ako tie dve Číňanky dokopy a nemala som si kam poskladať nohy), keď sa zrazu stalo niečo, čo nám všetkým otočilo život o 180 stupňov. Doslova. Dostali sme šmyk! Na úplne rovnej, hladkej vozovke! Stačil moment, Luky za volantom sa na nás na chvíľu otočil a zrazu zišiel z krajnice na trávu a štrk a to vychýlilo auto z jazdnej dráhy. Ako sa to snažil vyrovnať, začal brzdiť a auto sa otočilo okolo vlastnej osi do protismeru! Prudko to nami trhlo (a to si číňanky najprv nechceli dať bezpečnostný pás!) . našťastie sa nikomu nič nestalo, len sme zostali všetci v šoku a prvé, čo sme riešili bolo, či je auto v poriadku, čo tam po nejakých ľudských životoch keď nemáte z čoho splácať škodu? :P

V každom prípade, to bola naša prvá a posledná kolízia. Dorazili sme v bezpečí do Moabu, čo bola najbližšia civilizácia a rozcestie dvoch nádorných názorných národných parkov, kam sme mali namierené. Národný park Arches sme chceli stihnúť ešte v ten deň, aby sme si užili západ slnka.








Arches znamená presne to, čo znamená. Jednoducho oblúky. Všade boli skalné oblúky. A kamene. Veľké balvany a šutriská. Pred miliónmi rokov ich vytvarovala príroda pôsobením vetra, slnka a vody. Videli sme najdlhší prírodný oblúk na svete (Landscape Arch), ktorý sa postupne rúca a možno, že budúce generácie ho už neuvidia. Ďalej Balance Rock, skalu, ktorá vyzerá, že balancuje a tiež čoskoro padne. Najlepším zážitkom bolo ale pozorovanie spomínaného západu slnka pri Delicate Arch. To je najznámejší oblúk v celom Utahu (tiež som o tom nevedela, ale majú ho v štátnom symbole, niečo ako my Kriváň). Aby sme sa k nemu dostali, museli sme šliapať asi 2,4 km po takej hladkej pieskovcovej skale. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo som nikdy nekráčala po takej hladkej skale (ťažko sa to vysvetľuje :D) Nebolo to ani namáhavé, ani strmé, ani klzké, ale keď som sa pozrela dole, nebolo mi všetko jedno. Došli sme práve včas, aby sme sa stihli aj vyfotiť :D Číňanky niekam zmizli, lebo tam našli iných čínskych turistov a poznáte to... akonáhle sú mimo Činy, hneď musia vytvárať komunity. 




Delicate Arch!!



Slnko zapadá v lete pomaly, tak sme k autu prišli našťastie ešte za šera a išli sme prespať do hostela v Moabe. Hrozilo, že sa budem s Číňankami deliť o jednu posteľ, ale nakoniec mi doniesli prístelku. Viete, čo mám na lacných hoteloch najradšej? Raňajky, lebo sú v cene. Ten pocit, že si môžete zo všetkého neobmedzene zobrať a nemusíte nič doplácať :D Tak som si dala opulentné trojchodové raňajky - ovsenú kašu s príchuťou jablka a škorice, teplý toast s javorovým sirupom a osie hniezdo s bielou cukrovou polevou. A to všetko som zaliala pomarančovým džúsom. Keď to teraz píšem, dostávam hyperglykémiu.

Samozrejme, že som si mohla dovoliť prijať toľko cukrov, pretože nás čakal náročný deň - posledný bod výletu - Národný park Canynonlands. Park má tri časti a jedna z nich je najizolovanejšie miesto v Severnej Amerike. Nedá sa tam dostať autom, nie sú tam turistické chodníky a nie je tam signál. Divočina uprostred civilizácie. My sme mali namierené do tej civilizovanejšej časti parku, kde boli cesty a vyhliadkové body. Canyonlands je jedná veľká kaňonová krajina. Nebola som v Grand Canyon a po návšteve Canyonlands to ani neľutujem. Canyonlands oproti Grand Canyonu ponúka istú dávku súkromia - nie je tam až toľko turistov. 






Hoci cez deň pražilo slnko, počas celého výletu som mala zimomriavky. Na ten pocit pri pohľade na otvorenú prehistorickú krajinu nezabudnem. Videla som zem spred miliónov rokov. Bez zvierat a ľudí. Bez pyramíd a mrakodrapov. Videla som silu prírody. Pamätám si, ako sme tam všetci piati potichu stáli a s otvorenými ústami hľadeli na šíru kaňonovú krajinu. Neviem, čo sa ostatným odohrávalo v hlave, ale mňa naplnil pocit neuveriteľného šťastia a zmierenia, ktorý určite cítia len ľudia v nebi. 

7 comments:

  1. to je aké dobré!
    po toľkých nádorných parkoch sa nečudujem že si sa cítila sko v nebi :-P

    ReplyDelete
  2. To je dokonalé,ty fotky mi hrozně připomínají Breaking Bad. Ameriku ti závidím..

    ReplyDelete
  3. aaa umrela som, nádhera <3 <3 <3
    veľmi rada čítam tvoje cestovateľské posty :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. som poctena (ze sa to niekomu paci) :)

      Delete
  4. teď umírám já. nádherný <3

    ReplyDelete
  5. Tvoje travel posty ma fascinuju! Ticho zavidim a dufam ze raz sa tiez dostanem na take miesta, a zaroven rozmyslam ako ich co najlepsie zdokumentovat. Lebo spomienky su top vec :) Tesim sa na dalsie prispevky!

    ReplyDelete
    Replies
    1. Jeej, som rada :) Presne, aj ja to chcem mat niekde zapisane, hoci pochybujem, ze na tento vylet niekedy zabudnem.

      Delete