Táto reportáž zo Slovinska je rovnako aktuálna ako referendum o tradičnej rodine. Mimochodom, vedeli ste o tom, že Slovinsko v marci (na rozdiel od Slovenska) schválilo manželstvá homosexuálov a adopcie detí? Gratulujem Slovinsko! Ale nie o tom som chcela Chcela som vám ukázať fotky zo Silvestra, ktorý som tento rok oslávila v Slovinsku kým drží ešte sneh.

Po stopách Tiny Maze

"Čože? Ty sem ideš iba na 4 dni? Mala by si tu ostať aspoň týždeň ak nie viac!" prehováral ma slovinský šofér, ktorý ma viezol z Viedne do Slovinska. Opäť som využila možnosť spolujazdy, aby som nemusela platiť 80 eur za lístok na vlak. V Slovinsku sme boli za 2 hodiny a ešte som si k aj precvičila angličtinu konverzáciou s vodičom a ostatnými spolucestujúcimi (po slovinsky ešte neviem, tak sa mi prispôsobili. Všetci Slovinci musia vedieť aspoň základy angličtiny, pretože v Slovinsku dávajú v TV zahraničné filmy v pôvodnom znení so slovinskými titulkami! Žiadne trápne dabingy sa v Slovinsku nekonajú! :D). Keď som povedala, že idem za kamarátkou do Črna na Koroškem, nevyhli sa otázke, či tá moja kamarátka nie je náhodou Tina Maze :) 

Karlina býva na samom okraji dediny priamo pod lesom! Keď som sa ráno zobudila, nemohla som uveriť vlastným očiam, kde sa to nachádzam. Keď som prišla, bola už tma a nič som nevidela. Inač aj môj príchod stojí za zmienku. Tak ako káže tradícia, Karlinini rodičia ma privítali poldecákom! Dokonca som si mohla vybrať či chcem domácu pálenú alebo whisky. A aby mi nebolo málo, tak mi k tomu dali za plechovku piva. Na lačný žalúdok. Po celom dni strávenom cestovaním.

Okrem mňa a Karliny tam bola aj Veronika, u ktorej som prespávala na byte v Ľubľane, kde som bola pred rokom, takže bolo veselo :) Baby sú tak ako ja za každú hlúposť, hlavne aby bola zábava. Tak sme si obliekli termoprádlo a otepľovačky a poďho sánkovať sa! :D Po ceste sme mali panoramatickú jazdu, počas ktorej sa mi podarilo odfotiť úžasne zábery tejto krajiny. Nikdy som nebola na zimné športy, ak môžem teda sánkovačku označiť za šport... ale normálne ma to chytilo. O rok by som mohla vyskúšať aj lyže :D

  

Niekde vysoko v horách

Na druhý deň nás Veronika opustila, ale rýchlo sme ju "nahradili" Anjou a jej huskáčkou Aki. Museli sme skoro vstávať, lebo nás čakala dlhá cesta... niekam. Nemali sme presne naplánované kam sa pôjde. Nakoniec Karlina dostala nápad a ocitli sme sa v nejakom lyžiarskom stredisku. Opäť bez lyží a tentokrát dokonca aj bez otepľovačiek! Myslela som, že ju zabijem na mieste, lebo strašne mrzlo a fúkalo.  Jedine Aki bola z prostredia nadšená a skákala do snehu a šantila sa tam. Už ani neviem koľko bolo stupňov, ale termoprádlo mi k pocitu tepla rozhodne nepomohlo. K tomu pomohol až domáci rumový čajík. Tak sme sa teda prešli po okolí, zničili bežkárom trať, Aki sa vybláznila a trochu sme si spoločne pomrzli.

  

Srečno novo leto!

Zo Silvestra nemám publikovateľné fotky :) Teda mám ale iba jednu. Začali sme piť už počas príprav na silvestrovskú oslavu a tak to aj dopadlo.
Karlina: "Hej Katka, pozri ako som ozdobila stromček!"
Ja:"Jeej! Prskavky! To musím odfotiť!"
Cvak. Prvá fotka. Priblížim a cvaknem ešte raz.
To čo vidím v hľadáčiku sa mi nezdá.: "Eehm, Karlina?!"
Chvíľu nám trvalo si uvedomiť, čo sa vlastne stalo. Keď to pomaly zväčšujúce sa svetielko bolo tak krásne! A dodávalo pocit tepla!
Nič to, chybami sa človek učí. My sme sa naučili, že horiaci plastový stromček smrdí ako čínska továreň. 

vata, prskavky a plastový stromček nejdú dokopy

Potom sme sa radšej presunuli s prskavkami von pred kultúrny dom, kde hrala novoročný koncert nejaká miestna kapela. Aha, počkať, nie, ešte predtým sme sa zastavili u Karlininho bratranca a sesternice, ktorá mala krásne meno, Vesna sa volala :) Prišli sme práve včas. Všetci už boli "načatí",  tak sme sa k nim pripojili a spoločne sme sa presunuli ku zmienenému kultúrnemu domu. Tam sa mi niekto za neustáleho kupovania vareného vína snažil vysvetliť lámavou angličtinou, o čom tí slovinskí junáci na pódiu spievajú... keď tu zrazu odpočítavanie!A potom mám už len matné spomienky v podobe zábleskov. Petardy. Bum! Ohňostroj. Prásk! Hnusné bublinkové "šampanské". Strašná zima. Karlina sa stratila. Teda nestratila ale všetci sme na ňu čakali, aby sme sa mohli ďalej presunúť. Vstupujeme do útulnej pivárne. Niekto dal predomňa čokoládové pivo. Že vraj tam majú všetky pivá sveta. Pýtam sa na delirium tremens...a zrazu predomnou stojí modrobiela fľaška a pohár s ružovými sloníkmi. Myslela som, že sa mi sníva. Nesnívalo sa mi! S prázdnou fľaškou ako dôkazom som sa zobudila ráno u Karliny. Ružové sloníky som v ten večer síce nevidela, ale mala som neskutočné záchvaty smiechu a na WC som sa naučila nejaké slovinské slová z obalu tekutého mydla, pomocou ktorých som sa snažila celú noc komunikovať. 

dokonalý príklad produktovej fotografie

Ljubljana

Keďže som mala odvoz zabezpečený z Ľubľany, zišli sme z hôr o trochu skôr aby sme si ešte pozreli mesto. Na to, že bol Nový rok a pocitová teplota bola tak -8°C, v meste bolo celkom veľa ľudí. Konečne sa mi podarilo navštíviť aj hrad, ktorý sa týči nad starým mestom. A to napriek predošlej Silvestrovskej noci! Uf. Zastavili sme sa na burek a potom som sa už musela rozlúčiť, lebo na mňa čakalo auto, ktoré ma malo odviesť domov. Tento rok som si dala len jedno predsavzatie: Opäť navštíviť Slovinsko. Aj vy by ste mali ;)

v zdravom tele, zdravý...

unikátna vianočná výzdoba

tam hore som bola, juch juch

Z dlhej chvíle otváram v mojom notebooku priečinok s fotkami z leta až si uvedomím, že vám "dlhujem" pokračovanie príbehu, môjho letného dobrodružstva. Pamätám si, ako som v Alpine vzdychala a sťažovala sa, že v celom Wyomingu skapal pes. Teraz sú moje pocity presne opačné. V momente by som si zbalila kufor a letela prvým letom do tej bohom zabudnutej krajiny (aby som zas mohla nadávať aká je tam nuda a aké je vlastne Slovensko super :D). 

Trhá mi žily fakt, že tento rok mi podobná americká cesta nevyjde. Pritom tento rok sú snáď najlepšie podmienky na work and travel. Dolár oproti euru posilnil, čo znamená, že je šanca na lepší zárobok a navyše aj letenky sú za dobrú cenu. Aha tu! 

Fňuk, ak ste na tom podobne ako ja, tak vás snáď aspoň virtuálne prenesiem na americký stredozápad.

Už sa mi to tu kráti! Snažím sa užívať si posledné dni naplno. Jeseň je tu v plnom prúde a preto som sa včera vybrala na bicykli na moje obľúbené miesto, asi 5 minút od "domu" a urobiť posledné fotky. Spomínala som vám, že som si kúpila nový objektív? Tamron 17-50 2,8 mm. Nie je nový, je používaný a hneď som si ho zamilovala a už nechcem iný <3

1. septembra sa v Amerike oslavuje sviatok práce. Ľudia väčšinou cestujú niekam preč v rámci predĺženého víkendu. Ja som mala tiež voľno (pre mňa je pondelok a utorok nová "sobota a nedeľa!, keďže cez víkend vždy robím). Vybrali sme sa s Turkom Oguzom na prieskum okolia a našli sme toto čarovné miesto neďaleko hlavnej cesty, asi 10 minút na bicykli od miesta, kde bývame. Okrem rieky sa nám podarilo objaviť vyschnutý tunel, ktorý privádza vodu z hôr popod cestu do rieky, tak sme spravili menšiu fotosešn. 

Začiatkom júla ma navštívil kamoš, ktorého som spoznala minulý rok v Durangu. Priletel na tri dni až z Arizony. Keďže si prenajal auto, rozhodli sme sa spojiť príjemné s užitočným a išli sme na výlet do Yellowstone. On sa chcel spájať ešte aj inak ale k tomu našťastie nedošlo. :D Chudák, keby to bol vedel, asi by nemeral takú diaľku...alebo, že by ten Yellowstone za to stál?

Neviem prečo, ale vždy keď som v reštaurácii, tak mám v hlave milión nápadov o čom by som sem písala a keď prídem domov, tak sa mi zrazu zatemní v hlave a neviem odkiaľ mám začať. Takže kým dám dokopy svoje myšlienky ukážem vám nejaké fotky z posledného fotenia doma na Slovensku. Ehm, fotilo sa v apríli ale akosi som potrebovala viac času na spracovanie. Nerada upravujem fotky, keď nemám na to správnu náladu.

Už druhý rok po sebe som oslavovala svoje narodeniny s relatívne neznámymi ľuďmi. Napriek tomu, že sa poznáme len pár týždňov, urobili mi naozaj krásny deň. Fajn deň :) 

Jackson, ktorý sa nachádza asi 35 míľ (40 min.) od Alpine je moje jediné spojenie s civilizáciou. Jediná nevýhoda je, že autobus chodí len ráno o 7.00. Môžete oklamať vodiča a miesto 8 dolárov zaplatiť menej, lebo tu nie bločkový systém ako na Slovensku. Tu peniaze jednoducho vhodíte do kasičky a idete si sadnúť. Muhaha.

Zatiaľ som tam bola dvakrát. Prvýkrát sama, lebo sa nikomu nechcelo vstávať – ináč tie decká, čo sú tu so mnou, sú strašne komerčné, umierajú tu od nudy lebo tu nemáme TV a poriadny internet... (aj tento príspevok som musela najprv napísať do wordu a potom budem číhať na 5 minútové internetové pripojenie, aby som ho spublikovala :D).

Už som tu týždeň, ale mám pocit, akoby som tu bola mesiac. Dni sa zlievajú do jedného, práca je nudná a monotónna (upratovanie navlas rovnakých izieb). Bývam v rámci rezortu, v ktorom pracujem, čo je super, lebo počas obednej prestávky proste idem „domov“ a môžem si aj pospať a nikomu to nevadí.

Čo sa týka nového domova., prišla som sem o pol noci pred týždňom. Keď mi dali kľúče od aparmánu a nechali ma samú, začala som skákať od radosti po izbe ako zmyslov zbavená. Potichu, aby som nezobudila spolubývajúcich vo vedľajšej izbe. Mám totiž vlastnú izbu so šatníkom! Celý apartmán s obývačkou, kuchyňou a kúpeľkou (a ďalšími 2 šatníkmi, do ktorých si už ale nemám čo dať) obývame len traja ľudia. Moji litovskí spolubývajúci (pár) sú milí, dokonca ma už naučili nadávať po litovsky a ponúkli ma polievkou :D

Volá sa Ostrov Kopáč (alebo Kopáčsky ostrov) a kedysi to bol dunajský ostrov. Tam som dnes našla svoj súkromný raj. Verili by ste tomu, že toto miesto sa nachádza v blízkosti Slovnaftu? (Návod ako sa tam dostať tu, aj s obrázkami).

Vôňa plastelíny, mrkvová nátierka, poobedňajší spánok. Vždy som mala v kočíku plyšákov a nie bábiky. 

Čas môjho odchodu do USA (áno zasa) sa blíži. Včera som sa pozrela na google maps, kam to vlastne idem. Ak sa mám priznať, keď som išla minulý rok do Duranga, nič som si o tomto mieste nezisťovala, chcela som sa nechať prekvapiť. A viete čo? Tentokrát idem na totálne lazy, do rekreačnej osady s cca 1000 obyvateľmi (podľa wikipedie 818, od júna do septrembra prirátajte aj mňa a ďalších účastníkov programu) kde je nič. Ani stromy, proste prérijné údolie s letiskom, chatkami a veľkou vodnou nádržou. Ľutujem, že som nešla do Jacksonu (mestečko s 10000 obyvateľmi a nejakou tou infraštruktúrou 45 minút od Alpine), kde má môj zamestnávateľ druhý hotel. Ňah, nevadí. Snažím sa to brať pozitívne. Vždy som chcela vyskúšať žiť v prírode. Bez Walmartu, Starbucks a McDonalds. Možno, že toto je moja príležitosť ako si usporiadať priority a zbaviť sa určitých zlozvykov, ktorých sa nemôžem zbaviť, pretože jeden z tých zlozvykov je aj slabá vôľa a nulové sebazaprenie (v čomkoľvek, nielen v míňaní peňazí). Takto, keď nebudem mať okolo seba žiadne lákadlá, naučím sa vystačiť aj s málom a tým posilním tým moju vnútornú silu. Alebo budem robiť každý týždeň objednávku z Amazonu, uvidíme :D 

Moja posledná zastávka v Amerike bol jednodňový výlet po San Franciscu, kde som bola sama, čo bola najväčšia chyba akú som mohla urobiť. Túlať sa mestom sama bolo strašne smutné, lebo som nemala s kým zdieľať svoje pocity, cítila som sa zraniteľná a... sama. Mala som sa stretnúť s jedným Poliakom, ale nemala som na neho kontakt a stratila som čas blúdením po downtowne (business štvrť s mrakodrapmi), lebo som hľadala nejakú kaviareň/McDonnalds, kde by mali wc. Nevedela som, že v business štvrti je cez víkend všetko zatvorené a otvorené sú len expresné prevádzky bez záchodov. 

 Napriek tomu, že som bola sama, sa mi prekvapivo nič nestalo a nikto ma neokradol. Práve naopak, stretla som fajn ľudí ako napríklad dvoch cyklistov stredného veku v metre, ktorí mi darovali 10 centov (chýbali mi na lístok do metra) a pochválili mi moju angličtinu a dali mi tipy, kam sa ísť pozrieť. Alebo chalana s dredmi, ktorý mi pomohol nájsť môj hostel a vyniesol mi po schodoch kufor <3 

Dokonca som bola aj v latino štvrti a prežila som :D Najmenej príjemne som sa asi cítila v Haight Ashbury, čo je štvrť preslávená jej hippie/ alternative obyvateľmi. Keď som čakala na zastávke, veľmi ma znervózňovali všetci tí bezdomoveckí hipisáci a vandráci a strašidelní alternatívni ľudia, ktorí sa tam potuľovali. Zrejme som príliš ovplyvnená "kultúrou" našich bezdomovcov. 

(pokračuj  ďalej len ak chceš vidieť nechutne veľa fotiek)

 

Fotky mojej bestie, ešte z decembra. Že prečo mi tak dlho trvalo, kým uzreli svetlo sveta? Lebo ona je moja femme fatale.

Čo viete o Utahu? Ak nič, tak vám poviem, že o Utahu sa hovorí, že je to najbezpečnejší štát v Amerike. Väčšina obyvateľstva je mormonského vyznania a mormóni nemôžu fajčiť, drogovať, piť alkohol, kávu ani čaj. Zrejme preto bolo (je?) medzi mormónmi mnohoženstvo, keďže im zo všetkých životných pôžitkov zostal len sex.

(veľa textu, veľa fotiek)

bola som nielen za objektívom!

Aha ako krásne som ich nafotila. Dúfam, že im to ešte dlho vydrží a ja tieto fotky nebudem musieť mazať :D