USA: Hľa, môžem používať diakritiku!

Viete , čo to znamená? Že som doma! 

Bohužiaľ, až taká nadšená z toho nie som. Dvojdňový jet lag a kultúrny šok  ma sprevádzali celý týždeň...

Všetko sa začalo kaziť posledné dni pred mojim odletom z Duranga. Objednala som si nový fotoaparát za moje nasporené doláre, ale bola som taká hlúpa, že som si ho nechala poslať na moju Durangovskú adresu a nie na adresu mojej sestry, kam som mala letieť po skončení práce. Foťák samozrejme došiel na miesto určenia, keď som práve sedela v lietadle. Ešte v ten deň som volala do Fedexu, či mi ho nemôžu doručiť skôr, lebo som mohla sledovať, kde sa balík nachádza lebo som videla, že už je v Durangu. Takže som k sestre priletela bez foťáku, našťastie ma zachránila moja spolubývajúca Karlinca a poslala mi foťák expresne do Kalifornie. Za 60 dolárov! Na ďalší deň sme išli pre balík na poštu ale museli sme tam ísť na dvakrát, lebo moja sestra je šikovná a nechala si doma doklady. 

Keď som nakoniec ten foťák dostala, zistila som, že som si zabudla v Durangu novú čiernu sukňu (Karlinca ma ale zas zachráni a donesie mi sukňu do Európy).

Od sestry som putovala do San Francisca, kde som strávila deň a ráno som už letela domov. Po príchode do veľkomesta som asi pol hodinu hľadala záchod (cez víkend sú v meste otvorené len expresné fastfoody a kaviarne bez záchodov). Po ceste do hostela sa  mi pokazilo koliesko na batožine a všetci viete, že San Francisco je mesto s veľmi strmými ulicami... No a môj hostel bol na vrchu jednej takej ulice. Našťastie aj tam ešte žijú dobrí ľudia a taký jeden dreďák sa mi ponúkol a posledných pár metrov mi pomohol s kufrom, ešte mi ho vyniesol po schodoch hostela na recepciu (a nič za to nechcel! :D). Tam som zas zistila, že som u sestry nechala túto tašku!! Tak aj to som ešte rozdýchala. To, že som bola v San Franciscu sama stratená, nie je až taká tragédia...

sama na betóne

Tragédia nastala po ceste domov na Slovensko. Prestupovala som v Chicagu na transatlantický let a poviem vám, že sme mali dlhšie meškanie ako trvanie samotného letu. Vyskytol sa nejaký problém technického charakteru, tak nás všetkých vykázali z lietadla a museli sme čakať v hale. Som rada, že na ten problém prišli ešte pred odletom. Upokojili nás krekrami a sódou zadarmo. Pri samotnom čakaní som spoznala nových ľudí ako moju 60 ročnú spolusediacu, ktorá letela na oslavu 90. narodenín svojej mamy,  černošku z Kene, ktorá študuje public health v Ohaiu a išla domov a dievča- bežkyňu s barlami, ktorá bola na stáži v Google a mala stresovú zlomeninu (ktorú ale nemala z tej stáže). Bála som sa, že zmeškám ďalší let a spoločnosť mi nepreplatí novú letenku. Že ma nechajú na pospas osudu a zostanem žiť na letisku ako Tom Hanks v tom filme Terminál. To by si ale letecká spoločnosť nemohla dovoliť a pri pristátí do Londýna ma už čakala nová letenka s 15 librovým voucherom na nákup jedla. Om nom nom! Vedeli ako ma potešiť! Tak som výkúpila miestne bistro a kúpila som si orientálny šalát s falafelom a hummusom, kurací sendvič, čokoládový a ovocný muffin, minerálku a latté. Takže zásoby by som mala, už len čakať na let (nechcelo sa mi obchádzať duty free obchody s taškou, ktorá mala pokazené koliesko, bola som nevyspatá a bola mi zima). Pri nalodení do lietadla mi povedali, že sa tam nezmestím či čo (nie, až toľko som nepribrala) a že si mám ísť vybaviť letenku na nový let, čo pôjde o dve hodiny. Uzimená, nevyspatá a s pokazeným koliečkom, ťažko rozumejúca britskej angličtine som sa tam pod vplyvom stresu a zimy a nespania a váhy mojej pokazenej batožiny rozplakala tak ako som stála. No fakt, dostala som záchvat plaču a plakala som asi pol hodinu aj keď som už nechcela plakať, lebo občas to proste neviem zastaviť. Už som mala pokrk čakania a cestovania. Bola som na nohách od rána predošlého dňa keď som na opačnom kontinente nastúpila do lietadla v SF, prežila som nekonečne dlhé čakanie v Chicagu a teraz som bola v Londýne, asi hodinu letecky od Viedne a nedokázala som vystáť ten pocit, že mám čakať ďalšie dve hodiny. Chudák chlapec - zamestnanec British airways. Nevedel, čo má so mnou robiť, snažil sa ma navigovať na customer service, hapkal tým svojím britským prízvukom, že mu je to ľúto až mi bolo ľúto jeho, že sa musí na mňa pozerať (lebo keď plačem tak mám mega červené oči).

EAT. EAT. EAT. Food in good hands! Definetely.

 No a potom sa mi podarilo vybaviť si novú  letenku (ešte stále s červenými očami), vybaviť odvoz z Viedenského letiska (pôvodne som mala prísť domov sama ako emancipovaná mladá žena, ktorá sa vracia zo skusov vo svete na svoju rodnú hrudu). A tak som sa zvítala so svojimi rodičmi skôr, na rakúskej pôde, bolo pol jedenástej večer a strašne lialo a ja som sa opäť rozplakala, že ich vidím (doteraz som nikdy neplakala pri rozlúčení alebo zvítaní s nimi). A všetci sme boli šťastní až kým sme nezaplatili  4 eurá za 8 minútové parkovanie a hybaj domov.

No a doma som sa zobudila na ďalší deň o štvrtej poobede a  tak mi trochu trvalo uvedomiť si, koľko je hodín a aký je deň. A potom som si zapla telku a skoro ma naplo, keď som počúvala správy, lebo zatiaľ čo tu politici pijú a bijú sa, v Amerike sa riešia skutočné veci ako vojna (a Miley Cyrus :D). Ale vlastne môžem byť rada, že. 

(Och a ešte sa mi pokazil notebook po 3 mesiacoch, čo bol vypnutý, hah)

Bye, bye Durango!